Po celodennom cestovaní po úrodných nížinách južného Slovenska,západného Maďarska a vzdušným priestorom Rumunska a Bulharska smepristáli na Istanbulskom letisku, pomenovanom po Mustafovi Kemalovialias Atatürkovi. Keďže sa začala turistická sezóna, zarezervovali smesi prvé dve noci v sympatickom hosteli Nobel ešte na Slovensku a vďakamojej ešte celkom slušne fungujúcej pamäti sme sa veľmi pohodlnýmmetrom dostali do štvrte Sultanhmet. Je to štvrť hotelov, hostelov,najväčších atrakcií ako je Hagia Sophia alebo Modrá mešita, ktorédominujú námestiu, kde kedysi stál známy Hipodróm. Hneď, ako sme sazložili, vybrali sme sa poprechádzať k moru a tým začal 5 dňový, tvrdýchodecký tréning. Po dlhom čase som držal v rukách svoj Canon aso širokáčom som fotil rybárov, ktorí chytali na prenajaté udice,chlapíkov, ktorí ponúkali streľbu na baloníky alebo všemožné druhy rýb,vylovené zo Zlatého rohu.
Aj keď ryby moc nemusíme, nechali sme sa zlákať na čerstvé makrely vjednoduchej jedálni, ktorá kontrastovala s naleštenými sterilnýmireštauráciami pre turistov. Turci nezostali nič dlžní svojej povesti afajčili ako Turci. Ale inak boli milí a príjemní, až na niekoľkodotieravých exemplárov, ktorí mi svojou obchodníckou neodbytnosťoupripomenuli Indiu.
Ako správni cestovatelia sme sa po večeri išli aklimatizovať domiestneho baru, v ktorom hrala skvelá hudba (Pearl Jam, Nirvana, RATM ainé skvosty z rokov 90-ych) a my sme sa pustili do konzumovania tequilya chutného tureckého piva Efes. Sedeli sme pri bare, občas smeprehodili pár slov so sympatickými barmanmi a ako alkohol stúpal donašich hláv, stúpala aj naša prítulnosť. Vedľa sediaci a ako Turekfajčiaci Turek sa na nás nechápavo pozeral až z neho vyšlo len jednoslovo: "beautyful!".
Druhý deň sme strávili predieraním sa v davoch turistov po pamiatkachmesta, ktoré sú našťastie na relatívne malom priestore. Pozreli sme siaj Hárem, miesto, ktoré určite dráždi predstavy takmer každého chlapa,obe mešity a dorazli sme sa v úzkych uličkách bazáru. Na obed sme sidali, ako inak kebab, ktorý napravil môj názor na jahňacie mäso.
Keďže Istanbul je únavné mesto, rozhodli sme sa presunůť loďou na druhýbreh Marmarského mora, do vyše miliónovej Bursy, ktorá sa nachádza nasvahoch ešte stále zasneženej hory Uludag (už viem, z akého jazykačerpal Tolkien inšpiráciu pre mená zlých "skřetov"). Bursa je bohatémesto s industriálnym predmestím, ale krásne zeleným a členitým centrom- nie nadarmo mu Turci hovoria "zelená Bursa". Tu sme naše tempo trochazvoľnili a venovali sa najmä pitiu skvelého tureckého čaju,konzumovaniu rôznych sladkostí alebo obrovským a sladkým jahodám.Obyvatelia mesta sa ukázali ako neuveriteľne milí a aj keď násčastokrát delila jazyková bariéra, úsmev a vrelosť ju ľahkoprekonávali. Večer sme spolu s párikom zo Slovenska a ich neodbytnýmsprievodcom videli tanec Dervišov, sprevádzaný spevom mužského zboru aflautou. Nechápali sme, ako sa dokážu piati tanečníci točiť takmer polhodinu na ľavej nohe bez toho, aby sa potácali.
Cestou späť do Istanbulu sme sa zastavili v Izniku, malom mestečku,ktoré však má veľkolepú minulosť a ešte stále je takmer celé obohnanéByzantskými hradbami. Samotná cesta do Izniku je veľmi zaujímavá, keďževedie po brehu obrovského jazera s rovnakým menom a pomedzi olivovésady. Existuje už vyše 2000 rokov a aj tu sa nachádza Svätá Sofia, ajkeď neprovnateľne menšia ako tá Istanbulská. História oboch je aleveľmi podobná - obe boli pôvodne kresťanské chrámy, neskôr sa zmenilina mešity a teraz fungujú ako múzeum.
Počas západu slnka, ktoré sa akoby ponorilo do vôd Marmarského mora, sinaplno uvedomujeme, že naša cesta sa končí. Cesta krátka, aleintenzívna, plná milých stretnutí a sladkých zážitkov. Lúčime sa schuťou chrumkavého chleba, sladkej baklavy, so slanou vôňou prímorskéhovzduchu a s príjemným túlaním sa po uličkách, bazároch a mešitách. Gülegüle, Istanbul.
