Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Hektický pracovný týždeň sa rúti vpred ako pred každým odchodom na hory. Nestíham ani pomysleť na to, že ma čaká intenzívny týždeň plný lezenia a naberania obrovského množstva vedomostí. Až keď sedím v aute s parťákom Edom, uvedomujem si, že tentokrát nám to obom vyšlo...
Kedysi dávno, keď ešte neexistovalo slovo skialpinizmus, používali eskymáci na pohyb po nekonečných pláňach lyže, na ktoré zospodu pripevnili kože z tuleňov aby tak zabránili podšmykávaniu. Odvtedy ubehlo veľa vody a na tuleních pásoch, ktoré sa už vyrábajú z mohéru a nylonu, sa nepohybujú len eskymáci, ale aj niekoľko tisíc šialencov v celej Európe a Severnej Amerike. A nelovia ľadové medvede a tulene, ale zážitky.
Príbeh o skutočných horolezcoch... Keď Inaki ochorel vo vo výške 7400 metrov, takmer všetci, čo boli pod južnou stenou Annapurny sa mu ponáhľali na pomoc. So zmrznutými nohami a telami unavenými z predchádzajúcich výstupov, útočili na smrtiacu stenu akoby to bol turistický kopček.
Horolezectvo je náročný šport, vyžadujúci prísnu životosprávu a tvrdý tréning. Pre Dona Whillansa (1933 - 1985) to ale nikdy neplatilo - jeho životný štýl mal častokrát bližšie ku krčmovému bitkárovi ako k horolezcovi. Preslávil ho najmä výstup južnou stenou Annapurny, ale legendárny bol aj jeho zmysel pre humor.
Minulý víkend zasadala v Maníne komisia alpinizmu JAMESu, ktorá po dlhom rokovaní usúdila, že Dodo Kopold, člen reprezentačného tímu, nevyliezol na vrchol Gasherbrumu I a na Broad Peak. Zároveň odsúdilo jeho konanie a informovanie počas expedície Baltoro Expres 2008.
Bezodné a nebezpečné trhliny, ako skala tvrdý sneh, riedky vzduch, hrôzostrašné hĺbky - lezenie a lyžovanie na 8-tisícovkách nie je pre každého. Na svete žijú len dve desiatky nebeských lyžiarov - niektorí z nich sú Švédi.
K2 je druhá najvyššia hora sveta. Na rozdiel od Everstu, na ktorý každoročne útočí niekoľko komerčných expedícií, sa hora nazývaaj Hora horolezcov. Na jej vrchole stálo doteraz 10-krát menej ľudí (299), priemerný sklon najľahšej výstupovej trasy, Abruzziho hrebeňa, je o 20stupňov vyšší, výstup je oveľa exponovanejší a technicky náročnejší. Pre nevyspytateľné počasie napríklad v roku 2006 nestál na jej vrchole žiaden človek.
Nedávno som na blogu uverejnil článok o špičkovom alpinistovi Tomažovi Humarovi. Rozhodol som sa teda pokračovať v predstavovaní ľudí, ktorí mimo záujmu médií posúvajú hranice našich možností, riskujú životy a trpia v ľade a snehu len preto, aby zdolali vrchol alebo stenu. Robia to však rýchlo a na ľahko.
Náš dobrý, dobrý, dobrý súdruh premiér sa opäť vyjadril. Vraj nič nie je čiernobiele a Gruzínci zbytočne provokovali. Pri pokuse nebyť čiernobiely (veď každý vie, že je červený) ale zabudol spomenúť neprimeranú reakciu súdruhov z Ruska. Ani tentokrát nechcel byť Fico objektívny, chcel len potvrdiť alebo priam zväčšiť hĺbku svojho vnoru v anále súdruha dôstojníka KGB Putina.
Mám rád hory. Trávim v nich takmer väčšinu voľného času, dovoleniek a štátnych sviatkov. Idú do nich mnohée nenávratné investície. Keďže rád cestujem, videl som pohoria Škandinávie, Rumunska, do východných Álp chodím takmer každý druhý víkend, túlal som sa po Himalájach aj Karakorame. Aj napriek tomu sú pre mňa Vysoké Tatry niečo extra. Nie je to pre nejakú falošnú národnú hrdosť - Tatry sú jednoducho špecificky krásne, jedinečné.
Čoskoro ubehnú tri roky od dňa, keď sa znova narodil špičkový Slovinský alpinista Tomaž Humar. Záchranná akcia v 4700 metrovej Rupálskej stene Nanga Parbatu si vyžiadala nasadenie dvoch armádnych vrtuľníkov, ktorých piloti predviedli neuveriteľnú šikovnosť. Humar si zachránil život tak, že celé 4 dni, počas ktorých uviazol v nadmorskej výške 6000 metrov prekopával sneh a udržiaval sa tak v teple. Ku koncu už nemal čo jesť a piť - výstup začal 1. augusta a do základného tábora doletel až desiateho.
Predminulý víkend som bol v Tatrách. V tých najvyšších, za účelom lezenia. V poslednom čase sa tomuto športu venujem čoraz menej, za čo môže niekoľko faktorov - od straty motivácie, cez spolulezca kdesi v americkom laboratóriu až po nedostatok času. Keď ma ale Čino zavolal poliezt do našich najvyšších vrchov, neváhal som.
Raz som v autobuse (na linke BA - Modra) začul telefonát istej tety do cestovnej kancelárie. Niekoľko minút riešila, či je reštaurácia 150 alebo 200 metrov od hotela, či tam pôjde 2 alebo 2 a pol minúty a podobné sprostosti. Už pred dovolenkou bola vystresovaná a potrebovala sa uistiť, či bude všetko podľa jej predstáv.
Keďže naše spravodajstvo sa viac zaujíma o ruské gorotky alebo floorbal, prostredníctvom blogu by som rád oznámil, že Slovenskému športovcovi, horolezcovi Dodovi Kopoldovi sa včera popoludní podarilo dosiahnuť vrchol najnižšej Karakoramskej osemtisícovky - Gasherbrum II. Jeho parťák Vlado Plulík sa otočil 300 metrov pod vrcholom pre zlé počasie. Teraz čakajú v tábore vo výške vyše 6900 metrov na zlepšenie počasia. GII je Dodova 4. osemtisícovka a do konca júla sa spolu s Vladom pokúsi o Gasherbrum I., Broad Peak a hlavne o najťahšiu 8-tisícokvku - K2. Držím palce!
Asi ste to videli aj vy, ale nedalo mi - včera večer som sa náhodou ocitol pred televízorom. Unavený a neschopný pohybu som pozeral to, čo bolo zapnuté - našu najsledovanejšiu televíziu a jej ešte sledovanejšie Televízne noviny. Z letargie ma vytrhla reportáž z úradu vlády, kde náš nositeľ svetlých zajtrajškov, súdruh Fico, hostil deti.
Opäť sa mi na pár dní podarilo dostať sa do Ázie, aj keď len do jej neďalekej a civilizovanej časti. V Istanbule som už raz bol - pri spiatočnej ceste z Nepálu som tu strávil pár neproduktívnych a relaxačných dní, ale mesto sa mi už vtedy veľmi páčilo. Tentokrát som si ho naozaj užil a dokonca s niekým veľmi blízkym.
Už dlhý čas sme s Andrejom chystali záverečný bonbónik našej bohatej skialpinistickej sezóny - prechod Vysokých Tatier. Podmienka bola, že sa musíme vrátiť opálení a hlavne živí a zdraví, keďže môj parťák sa tento rok stane už dvojnásobným otcom. Opálili sme sa už v stredu na Hochschwabe a tak sme sa do Tatier vybrali aj napriek tomu, že malo takmer stále pršať a ani lavínové nebezpečenstvo nebolo zanedbateľné. Práve naopak, lavíny padali a padali...
Utorok, nuda v práci. Volá mi Andrej s otázkou, či mám veľa práce. S tušením, o čo ide, odpovedám nie. Reakcia na moju odpoveď je jasná - zajtra ideme na Hochschwab. 2270 metrový kopec, 260 kilometrov od Modry. Už dlhšie si na neho brúsime zuby, predpoveď počasia je optimistická, Andrejova manželka tolerantná, dokonca nám požičia aj F1 - expedičnú fabiu. Nech sa páči, zopár postrehov, z ktorých väčšinu postrehol svojim digitálnym okom môj skvelý parťák. Bilancia výletu - 1600 výškových metrov stúpania, 10 km smerom nahor, 10km nadol, 6 hodín.
